Ľudovít Fulla: Fragmenty
Výstava diel Ľudovíta Fullu, zakladateľa slovenskej výtvarnej moderny, ktorý sa venoval maliarstvu, grafike, kresbe, avantgardnej scénografii a typografii či knižnej ilustrácii. Viaceré jeho diela boli realizované ako gobelíny.
Koncepcia výstavy i publikácie, kde je zbierka spracovaná celá, je rozdelená do piatich častí – fragmentov: 1. Portréty a akty, 2. Maľba, 3. Kresba a ilustrácia, 4. Grafika, 5. Návrhy pre architektúru. Kurátorka výstavy Katarína Bajcurová, autorka poslednej veľkej monografie o Ľudovítovi Fullovi (Bratislava: Slovart a Petrus, 2009), jednotlivé diela a skupiny diel interpretuje a pri interpretácii jednotlivých „fragmentov“ prináša nové poznatky, ktoré sa objavili za ostatných desať rokov. Kniha (katalóg) s komentármi ku konkrétnym dielam je koncipovaná ako svojho druhu „rukoväť“ pre zberateľov.
Ľudovít Fulla disponoval spontánnym a zároveň syntetickým výtvarným talentom. Od začiatkov svojej tvorby skúšal nastoliť otázku, či možno byť európskym a súčasne slovenským umelcom, a hľadal na ňu zmysluplnú odpoveď. Protirečenie tradičného a moderného riešil ich spojením – k svojmu typickému výrazovému vzorcu dospel cez inšpiráciu súdobými umeleckými hnutiami, detským výtvarným prejavom, ikonopisnou maľbou, stredovekým maliarstvom a ľudovým výtvarným umením. Toto dedičstvo dokázal prekryť moderným experimentovaním na spôsob priam „janáčkovskej či bartókovskej syntézy“, ako o ňom napísal český spisovateľ Milan Kundera. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk, ktorý sa vyznačoval spojením racionálnej, konštruktívnej stavebnosti tvaru s intenzívnou, emocionálnou farebnosťou.
Stal sa významným slovenským umelcom 20. storočia, pričom za toto postavenie, ktoré sa dá najvýstižnejšie pomenovať termínom „archaista-novátor“ (Jurij Tyňanov), vďačil najmä svojmu zmyslu pre syntézu neraz veľmi rozmanitých a protichodných prvkov. Fulla ako prvý dosiahol na Slovensku métu, ku ktorej nedošiel ešte nikto z jeho predchodcov: skonštruoval abstraktný obraz. Hoci horizont „fyzického modelu“ obrazu nikdy do dôsledkov neopustil, programovo uplatnil postuláty nepredmetnosti v úžitkovej grafike a scénografii. Od doktríny „absolútnej maľby“ (čo v dobovej reči znamenalo nepredmetné, abstraktné umenie), o ktorú sa čiastočne usiloval počas prvého vrcholu svojej tvorby v tridsiatych rokoch, sa obrátil k tradičnejšie postavenej téme slovenského maliarstva 20. storočia, k hľadaniu a vyjadreniu národného mýtu.
